Ženy sú bosorky I.

Ležala som v posteli. Bola tma, všade naokolo. Môj prehrávač hral potichu pesničky od Christiny Aguilery cez malé reproduktory. Zväčša počúvam moju obľúbenú skupinu, no tento večer bol iný. Opäť som mala ísť po dlhom čase do školy. Nemohla som zaspať. Prehrávač sa vypol. Iba som ticho ležala a uvažovala. Celá moja rodina bola ponorená v hlbokom spánku, občas sa niekto pohol alebo zašomral. Odrazu som to začula. Náš činžiak je veľmi tichý, takže aj ten najnepatrnejší zvuk počuť. Niekde pri spodných dverách sa ozýval šramot. Dupotanie po prvom schodišti a ticho. Takže niekto bol buď pri našich dverách, alebo susedových. Ale v nasledujúcej chvíli bolo hneď všetko jasné. Štrkotanie zámky našich vchodových dverí ma uistilo v tom, že sa deje čosi čudné, nevysvetliteľné, nečakané a nezvyčajné. Pocítila som akési neurčité nebezpečenstvo. Vedela som, že najprv sa musím postarať o seba, aby som mohla potom pomôcť ostatným. Kopla som jedného brata.
„Skry sa, rýchlo!“ zašepkala som.
Druhého som štuchla, „utekaj!“ hlas mi zlyhával od narastajúcej paniky. Schytila som mobil, prehrávač som vytrhla s jacku reproduktorov a strhla som k sebe i obľúbenú knihu, ktorú som čítala pred „spaním“. Schovala som sa do bratovej postele k jeho nohám pod stôl.
V našej izbe totiž máme málo miesta, a tak pod staromódnym kuchynským stolom obsadeným počítačom so všetkým možným príslušenstvom bola dopoly zasunutá posteľ môjho mladšieho brata.
Schovala som sa pod paplón a schúlila som sa ako mačiatko. Bratia sa ani poriadne nezobudili. Vôbec nezaregistrovali pohyb a šepkanie na chodbe, iba voľačo ospanlivo zašomrali a spali ďalej. Bola to hrôza. Najprv som počula zvuk ostrej čepele ako sa vynára z kovového puzdra a potom tupý úder. Niekto bol zranený. Nôž alebo dýka spôsobili bodnú ranu mojej sestre, možno rodičom, z ktorej sa začala valiť krv. Náhle ma zalial studený pot. Na chrbte sa mi urobila husia koža, keď som začula svišťanie projektilov zabárajúcich sa do živých tiel. Nevidela som, ako sa to všetko stalo, ale vedela som. Zabili ich. Odrazu - seknutie kľučky. Dvere do našej izby sa otvorili. Jedna hlučná strela a tupé nárazy kovového ostria.
„Kde je posledná?!“ cítila som tlmený hlas neďaleko. „Musí tu byť.“ Páranie látky. Iste od zúrivosti zabodol nôž do matraca a roztrhal ho. „Do riti! Musíme ju nájsť. Ale nie teraz.“ Hlboký nádych a výdych. „Je príliš múdra na to, aby sa nám podhodila. Skryla sa tak, že ju nenájdeme. Ani v skrini, ani pod posteľou. Ideme.“
Pozberali sa a o minútu bolo ticho ako v hrobe. Nik by nepovedal, že sa tu stalo niečo strašné. Trpela som. Nič som necítila, iba som ležala schúlená v rohu postele, zakrytá paplónom ako plch. Nechcela som vidieť, počuť, cítiť ani myslieť. Moje vnútro bolo prázdne.

Šteklil ma nos. Vlhko a drapľavo. Mačací jazýček. Otvorila som oči. Naša hrdzavá mačka Aura vliezla pod paplón a oblizovala mi nos.
„Aura! Čo chceš?“ Svoju požiadavku dala ihneď najavo hlasným zamňaukaním. Vyliezla som z úkrytu. Cez noc, tých pár hodín, čo som spala, kým som bola v šoku, môj mozog sa spamätal z ochromenia, ktoré priniesol náhly vpád vrahov mojej rodiny a temer i mňa. Keď som videla dorezané telá dvoch najmladších súrodencov a strelné rany v telách rodičov i brata, vyronila som slzu. Možno by sa to mohlo zdať bezcitné, ale bola som pripravená. Pripravená na boj so životom. Pripravená nájsť vrahov a ukázať im skutočnú bolesť. Náhla smrť nebolí. Človek si ani neuvedomí, len odrazu je jeho duša preč z tela. Vidí svoju mŕtvu schránku, v ktorej doteraz žil, venuje jej posledný pohľad a poberie sa cestou ďalej. Tam, kde je pokračovanie. Po kľukatom chodníčku osudu, ktorý si spravujeme sami, no často nevieme pre to urobiť nič vedomé a rozumné. Áno, hoci nevieme predvídavo ovplyvniť smer chodníčka, či by sa mal stáčať doprava, alebo radšej doľava.
Zo skrine som vytiahla ruksak. Začala som vyťahovať odvšadiaľ veci, ktoré by sa mi zišli. Jeden vak je málo. Vytiahla som teda ďalší. Potrebovala som veci na minimálne zopár dní. Kozmetika, handry, telefón, kľúče, búdka s hudbou, vreckový nožík... Potom som zašla za susedom oproti, aby sa postaral aspoň na pár dní o Auru, pretože mám malé problémy a nemôžem na ňu dávať pozor.
Keď som už mala svoje veci zbalené, rozhodla som sa, že nestačí iba utiecť. Musím naozaj zmiznúť z povrchu zemského. Šaty, čo som mala na sebe, som vyzliekla a obliekla som si oblečenie z mamkinej skrine. Hoci mi to šatstvo bolo voľné, skombinovala som ho tak, že v konečnej úprave vyzeralo celkom slušne. Ale oblečenie nie je všetko. Svoje tmavé lesklé vlasy som pevne zviazala gumičkou a až po pás som ich splietla do hrubého a pevného vrkoča.
„Bude mi to ľúto, som si istá, ale ide mi o život...“ chytila som do ruky nožnice a vlasy boli onedlho preč. Vrkoč som odložila do vaku. Vlasy, aby vyzerali, že majú nejaký zostrih, som jednoducho upravila. Každý prameň som držala medzi prstami, natiahla k špičke nosa a odstrihla. Každý vlas mi tým pádom siahal presne po nos. Vyzeralo to ako chaotické páža alebo čosi také. Chvíľočku som sa hrabala vo veciach, ktoré kryla tenká vrstva prachu. Našla som, čo som hľadala. Na koreň nosa som si nasadila hranaté okuliare so zaoblenými rohmi. Napriek tomu, že neoplývali nápadným vzhľadom, zmenili môj výzor. Temer som sa nespoznala. Pre dokonalejší efekt som použila aj šminky. Vďaka nim si budem v dohľadnej budúcnosti pridávať vek. Prešla som hodnotiacim pohľadom po byte a utvrdila som sa v tom, že už nič v blízkej dobe odtiaľ nebudem potrebovať. Iste, ešte sa vrátim, ale to je ešte ďaleko.
Doteraz sa dni podobali ako vajce vajcu a ja som iba tak žila, ale v skutočnosti som bola šťastná. Mala som súrodencov, s ktorými som ako - tak vychádzala a aj rodičov, ktorí boli spravodliví a dobrí. Keď som si to tak uvedomila, moji rodičia boli stokrát lepší ako väčšina iných rodičov. Ale teraz je už neskoro. Sú preč a už sa nikdy nevrátia. Ostanú mi po nich iba spomienky a fotky. Ich telá budú preč, ale kúsky ich duší ostanú navždy vo mne...


Práve som vypla mobil. Veď ak mám byť mŕtva, tak nech je to akože naozaj. No strčila som ho do vaku – môže sa mi zísť. A vtedy zarinčal zvonček. Premkla ma hrôza. Jasné, že nemôžem otvoriť. To by bola hlúposť ako delo. Ale pravdepodobne je to iba nejaký nevinný človek, náš známy alebo rodina, ktorý k nám neohlásene prišiel na návštevu alebo má nejaký problém. V ponožkách som prešla chodbou vyhýbajúc sa vŕzgajúcim doskám. Tichučko som odchýlila dvere do kúpeľne a opatrne som vyzrela oknom. Cez záclonu, ktorou som sa snažila nepohnúť, som zbadala moju najlepšiu priateľku. Nehlučne som zanadávala. Mali sme sa ísť spolu prejsť cez voľné hodiny do mesta a v škole ma nenašla, tak prišla k nám. Vytiahla som mobil. Hneď mi bolo jasné, že na tomto poli mŕtva byť nemôžem – je to jediný komunikačný kanál. Opäť som ho zapla a napísala sms:
„Katka, chod prec od nasho domu a uz k nemu nechod. Moze to byt nebezpecne. Potom ti to vysvetlim. Este napisem. Je to vazne. Papa“
Rýchlo som ju poslala a sledovala som ako vytiahla svoj mobil z vrecka a hľadí na jeho displej. Nevidela som jej do tváre, bola ku mne otočená tak, že jej bolo vidieť iba krátke hnedé vlasy. Našťastie nepozerala do okien ani sa nikam neobzerala. Strčila si telefón do vrecka a ponáhľala sa preč. Bola to pre mňa úľava. Nikto jej už neublíži. To je dobré. Aspoň malá útecha pre niekoľko častí mojej žialiacej duše. (S odstupom času hodnotím toto presvedčenie ako strašne naivné a nechápem, prečo som si myslela, že už by sa jej nemohlo nič stať.)
Teraz sa však musím rozhodnúť, kam pôjdem. Ani k jednej z babiek nemôžem. A ani k najlepšej kamarátke. Tak ku komu?! Musím rýchlo prísť na riešenie, kam sa ukryť, no tak, aby to nenapadlo i tých hajzlov, ktorí po mne idú. Samozrejme na štát sa spoľahnúť nemožno. Mnoho ľudí doplatilo na to vlastným životom, keď verilo tej tlupe hlupákov, čo spravujú našu krajinu. Zo zoznamu treba taktiež vyškrtnúť najbližších známych. Ach. To budú problémy.
Preto som radšej začala rodinou. Vzala som pero a papier a začala som písať:

„Drahí policajti. Osud ma lizol smrťou, pre moje oči a dušu takou strašnou. Postarajte sa o mojich rodičov a súrodencov, aby boli v poriadku (aj keď nepredpokladám, že by ste do nich vedeli vrátiť život). Nájdite tých hnusákov, čo ich zabili a vymerajte im spravodlivý trest. O seba sa radšej postarám sama, pretože sedieť pod vašou ochranou a klepať sa o vlastný život mi nesvedčí. Ak už mám zomrieť, tak nie vo vani, ak by bol voľakde nablízku zradca, ale radšej v boji, pri pokuse zistiť, prečo sa život so mnou tak škaredo zahral. Byt zamknite a zapečaťte, prosím. Ak sa budem chcieť vrátiť, prídem prv na komisariát poklebetiť si s vami.
Ak chcete vedieť, či som niečo nevidela alebo tak, vzdajte sa tejto nádeje, pretože odpoveď je nie.
 Ďakujem vám. Jediná zachránená“

Keď som sa už presvedčila, že je všetko tak, ako má byť, že to, čo budem potrebovať, mám a už nič netreba urobiť, narúžovala som si pery. Vak som si vyložila na plecia a zakvílila som. Bol síce gigantický, ale nečakala som, že bude AŽ taký ťažký. Svoje kľúče som mala pri sebe a bratove kľúče som držala v ruke. Zamkla som nimi byt a hodila ich na rohožku. Nohou som ich zasunula do rohu. Vchodovým dverám som venovala posledný pohľad a zišla som po schodoch. Okolo dverí, cez ktoré sa dá vyjsť na chodník, som iba nevšímavo prešla a postupovala som nižšie. To bola prvá časť záchranného plánu. Ak by niekto neustále sledoval náš dom, bol by môj odchod cez naše vstupné dvere moja samovražda. Činžiak už stojí veky a delí sa na dve časti, každá vlastní súkromný vchod. Pivničné priestory sú však spojené a dá sa cez ne prejsť z jedného vchodu do druhého. Otvorila so dvere do tmavej chodby. Rozliehal sa tam pach zo zimy, pach uskladnených jabĺk a zemiakov. S búšiacim srdcom som vykročila do tmy. Kroky sa potichu ozývali, ich zvuk sa odrážal od vápenných hrboľatých a zaprášených stien. Kľukatou chodbičkou popri drevom oddelených kôlničkách som sa dostala opäť k rovnakým dverám. Po ich otvorení som zočila priestor prvého vchodu, bližšieho k ceste, presne takého istého ako náš, len zrkadlovo obráteného. Vyšla som hore schodmi a bezstarostne som siahla na kľučku. Červená brána k slobode sa otvorila a ja som sa vydala na hrboľatú cestu plnú úskalí.
V prvom rade som musela bez zaváhania zabočiť nejakým smerom a nebadane sa dostať preč. Nemôžem sa kontaktovať s nijakou osobou mne blízkou a ani k rodine nemôžem skočiť. Musím ísť tam, kde predpokladajú, že by ma neprijali. Cudzí ľudia. Alebo tam, kde by ma nepustila moja hrdosť. Charita. Nie. Obe možnosti vylučujem. Idem si kúpiť žuvačky a čokoládu, lebo ináč mi od toho snaženia vylezie mozog z hlavy cez uši. Takže prvý cieľ bol supermarket. Pomalým, no istým krokom som sa tam vydala, mysliac na beznádejnú situáciu, v ktorej som sa ocitla. Som sama ako istá ruská princezná v podobnej situácii – keď jej zabili celú rodinu. Bez možnosti úkrytu. Našťastie mám kartu z bankomatu a maličkou náhodou poznám aj osobný kód. Aspoň s peniazmi nebude problém. S balíčkom žuvačiek v ruke a cmúľajúc kocku čokolády som zamierila k telefónnej búdke. Vytočila som 158.
„Prosím, tu polícia. Ako vám môžeme pomôcť?“ vypľulo slúchadlo meravý hlas.
„Stalo sa niečo strašné. Takí mafiáni alebo voľačo také vtrhli v noci do nášho bytu a celú rodinu mi zabili. Ja som unikla tesne a náhodou. Prosím, pomôžte mi. Príďte na Čiernu ulicu číslo 38, byt číslo 2. Dvere nemusíte vylamovať, v rohu naľavo ležia kľúče, ktoré som tam nechala, aby ste mohli vojsť. Prosím, rýchlo. Ešte sa stretneme.“
Zložila som, utrela som slúchadlo (ani neviem prečo) a smutne som vyšla na parkovisko supermarketu obsadené z malej časti autami. Slnko sa už dostávalo vyššie na oblohu. Bola to najkrajšia časť roka, no pre mňa to bola najtragickejšia jar v celom mojom živote. Odrazu som si spomenula. Mám síce chlapca, ale o ňom iste vedia. No nepredpokladajú, že by som si mohla spomenúť na iného chlapca. Tento chlapec voľakedy chodil so mnou na tanečnú a spolu s ním som zažila prvý bozk i prvý ples v mojom živote. No ten bozk... bol jednorazový a dosť mi to vtedy urobilo dieru vo svete. No keď som zmenila svoj postoj k nemu a zistila som aký je...hm.
(Má však jednu chybu. Vlastní niečo, čo ma živočíšne priťahuje. Nemôžem to ovládať ani potlačovať. Som tomu vydaná napospas. Keď ho dlhšie nevidím, som v pohode, no keď ho mám pri sebe dlhšie a môžem s ním hovoriť a pozerať naňho, som ako na špendlíkoch. Nemôžem si pomôcť a začnem po ňom túžiť. Ale...!)
Nemám mnoho možností. I napriek tomu, že mi je vzdialený. Moji rodičia sa poznali s jeho, no nie príliš. Komu by napadlo, že mi zišiel na um práve on? A najlepšie je, že sa nemusím starať o to, ako zistím, kde býva, lebo to už viem.
Prudko som zmenila smer, až som temer stratila rovnováhu. S tým vakom budem mať zjavne ešte problémy. Moje kroky sa vydali na cestu na západ. Na sídlisko asi 2 kilometre od mesta. Snažila som sa priveľmi neponáhľať, pretože moje srdce výskalo od radosti nad takým skvelým nápadom. Uvažujúc čo spravím a čo mu poviem mi cesta ubehla ako voda. Náhle som bola konfrontovaná so skutočnou realitou. Čo urobiť? Vytiahla som všemocný mobil, nastavila tiché tóny a poslala správu s textom: „Zlato, mam problem. Som pri vchode vasho cinziaku. Mozes zijst? Je to surne.“
Zložila som si ruksak na lavičku neďaleko od dverí vedúcich do chládku mierneho prítmia. Sedela som na oškretých, temer bezfarebných doskách lavičky a čakala som. Správa prijatá
„to bude problem,pretoze som prec.vratim sa az zajtra.ak je to az take vazne,pockaj na mna zajtra o 15:04 na stanici. pridem rychlikom z hlavneho mesta.“
Posmutnela som, ale dostala som ďalší nápad. Keďže môj ocko bol železničiar, stala som sa vlastníčkou režinky. Preukaz, s ktorým môžem zdarma cestovať vlakom po našom i okolitých štátoch. A túto režinku má aj môj záchranca. Odišla som späť do mesta. O pol hodiny som minula náš činžiak a blížila sa stanica. Na peróne stálo zopár ľudí. V interiéri staničnej budovy som si obzerala príchody a odchody vlakov. O pol druhej v noci odchádza rýchlik do hlavného mesta a cesta trvá približne päť hodín. Ak by som však nasadla do intercity, mám to za necelé štyri hodiny. To by som mohla využiť cestou späť, keď budeme odchádzať. Stačí počkať pár minút a po rýchliku pristavia IC. Ten predbehne rýchlik v nasledujúcej stanici. Takže príde domov ešte skôr ako chcel...
Ale nastáva maličký problém. Čo budem robiť do pol druhej? Je nádherné poobedie, takže mám ešte okolo desať hodín do príchodu vlaku. Nádhera. Najhoršie je, že sa ani nemôžem veľmi snažiť kontaktovať so známymi. Alebo žeby som to skúsila? Vytiahla som mobil a uvedomila som si, že doteraz som ho nikdy tak nevyužívala. Napísala som najlepšej priateľke, nech príde do čajovne, kde zvyčajne chodíme. Teraz bude prázdna a tak nás nikto nebude môcť sledovať, pretože bude nápadný. Ja som sa ta ihneď vydala. Onedlho som už sedela na drevenej lavici a vdychovala som čajovú vôňu pomiešanú s arómou vonných tyčiniek. Už dávno som tu nebola a chýbalo mi to. Ten relax, ktorý prinášala orientálna budova a usmievajúci sa ľudia, sa inde nájsť nedá. Dvere sa otvorili a do vnútra sa kradmým krokom vsunula nízka postava mladého dievčaťa, ktoré nedávno oslávilo dospelosť. Krátke hnedé vlasy upravené gélom jej trčali na všetky strany. S tým nevinným pohľadom vyzerala takmer rozkošne. Keď ma zbadala, zatvárila sa šokovane. Na stole už stáli dve šálky jazmínového čaju odfukujúceho vodnú paru. Prisadla si.
„Si to ty? Ja tomu nemôžem uveriť. Čo si to so sebou urobila? Celkový styling... to si šla k vizážistke, kaderníčke a textilnej dizajnérke v jednej osobe alebo si tvoje stratené vkusné dvojča? Teda aj rafinované.“
„Nie. To ja všetko sama. Nečudovala si sa, že som ťa poslala preč?“
„Ach. Iste.“
„Musela som, lebo by si mohla umrieť. Neverila by si, čo sa stalo. No v prvom rade, nesmieš to robiť tragickejším než to je. Sľúb mi to. (prikývla hlavou a nespúšťala zo mňa pohľad)
O.K. Celá moja rodina je mŕtva. Už nežijú. Ani neviem, ako som sa zachránila. Bola to iba čistá náhoda, holý pud. Netvár sa tak tragicky. Už som sa s tým zmierila. A okrem toho nemôžem povedať, že moji rodičia boli svätí. Mala som ich rada a boli to dobrí rodičia, no niekedy mi krivdili a mala som na nich ťažké srdce. A ak chceš vedieť, museli mať v niečom prsty, niečo, čo bolo nebezpečné a tajné. Inak by sa nestalo nič z toho, čo sa stalo. Niečo museli zistiť alebo čosi také. Bez toho by neprišli k nám voľajakí hajzli a nevystrieľali by nás. Chápeš...“
Pozrela na mňa zmätene. Akoby chcela prejaviť ľútosť a hnev pre nespravodlivosť. Ale zaskočila ju moja bezcitnosť. Ten egoizmus nečakala.
„Kašli na to. Teraz budem musieť vôbec nájsť strechu nad hlavou. Viem, že by som mohla ísť k tebe, ale iste sa u vás zastavia, ak to už neurobili. Ale rozhodla som sa ísť k Johnymu. Teda ak bude súhlasiť. Ak nie, som v keli ako ešte nikdy.“
S priateľkou som strávila veľmi milé poobedie až o akom som ani nedúfala. Došla som na stanicu a v hale som sa usalašila na lavičke. Hoci by bolo príjemné sadnúť si k rieke a pri západe slnka pozorovať zelenú vodu tečúcu v hlbokom koryte, radšej som si zvolila scenériu staničnej haly, pretože som bola duševne vyčerpaná. Z vaku som vytiahla zošit a pero. Rozmýšľala som, čo by som si mohla nakresliť, prípadne čo by som písala. Vtedy ma napadlo niečo, vďaka čomu vznikli tieto zápisky. Začnem zapisovať svoje zážitky. Rozpísala som sa a nevedela som prestať. Zapla som si na mobile budík a ľahla som si na vak. Už ma strašne bolela ruka a musela som si oddýchnuť. Uvoľnilo sa mi zovretie, pero sa mi vyšmyklo z ruky a už vchádzajúc do ríše neuveriteľných zázrakov som začula ako padlo na zem. Z tejto nádhernej ríše ma vytrhol o niekoľko hodín neskôr vrieskajúci mobilný telefón. Horko-ťažko som sa prebudila. Odložila som zošit aj pero som zo zeme dvihla a pozbierala som svoje haraburdy. Vyšla som do čerstvej tmy, ktorá ma prebrala. Rýchlik sa dohnal z východu a brzdiac pišťali jeho piesty. Nastúpila som a vyhliadla som si príjemné kupé. Zatiahla som všetky závesy a moja ruka zvrtla čapík regulujúci uzamykanie dverí. Bezpečne zabarikádovaná som sa usalašila na plyšových sedadlách. Medzinárodný rýchlik sa dobre staral o svojich cestujúcich. Na vlaky som bola zvyknutá, pretože celú mladosť to bol takmer jediný prostriedok dopravy, ktorý sme používali. Započúvala som sa do monotónneho klepotu vlaku a prichádzala na mňa clivosť. Čo so mnou bude? Pevné zázemie domova sa roztrieštilo na márne kúsky ako domček z karát a som skoro bezdomovec. Teda naozaj bezdomovec. Mám peniaze, ale to ešte nič neznačí. Upadla som do spánku beznádeje, keď ma o chvíľu na to zobudilo klopanie. Odhrnula som záves. Za sklom stála sprievodkyňa a mimoriadne prívetivo sa tvárila vzhľadom na neskorú nočnú hodinu. Vytiahla som režinku a odomkla dvere. Milo sa na mňa usmiala a zaželala mi dobrú noc. Zamkla som dvere a zistila som, že sedadlá sú príjemne mäkučké. Bola som lev v klietke z dosák a prechádzala som sa dookola. Fúkal vietor a začala mi byť zima. Odrazu niekto klopal na dosky a ja som chcela od zúrivosti do niečoho hryznúť, pretože klopanie ma privádzalo do šialenstva. Otvorila som oči. Cez zašpinené okno vchádzali do kupé veselé lúče slnka. Na dvere mi voľakto klopal. Opäť som odtiahla a odomkla, no nebol to už žiaden sprievodca. Bol to mladý muž, tváril sa neuroticky a nervózny pohľad mu skákal po mojom netypickom oblečení.
„Máte tu, prosím vás, voľné?“
„Jasné, nech sa páči.“
Pozrela som na hodinky. Ešte 40 minút jazdy ma delilo od hlavnej stanice. Sadla som si k vakom a roztržitému spolucestujúcemu som nechala druhú stranu.
„Viete, ja by som vás nevyrušoval, ale celý vlak je natrieskaný. Táto linka sa vždy o pol šiestej nahustí a o trištvrte si môžete uložiť veci tak maximálne na WC. O pol siedmej chcú byť všetci v hlavnom meste, no nie?“
Usmiala som sa. Bolo jasné, že ten chlapík je nenormálne urečnený a nevie, o čom má rozprávať.
„Och, to musíte posúdiť vy, ja tadiaľto cestujem zriedka. Som z východu, a hoci cestujem často, zvyčajne to býva iba po okolí. Vy teraz idete do školy?“
„Áno, posledný týždeň. Nechápem, ako sa nám mohol tak predĺžiť rok. Obyčajne končí semester priebehom mája. A teraz?! Veď je už polovica júna!“
„Takže vysoká, hm? Ktorý rok a aké zameranie?“
„Predposledný. Ak sa stretneme o rok, budem už certifikovaný archeológ a pocestujem do Egypta. Je to môj sen. Nie na vykopávky, pretože tam sa to archeológmi len tak hemží, ale iba v rámci praktického poznávania. A vy?“
„Hm, o tom by som pomlčala. Tiež predposledný ročník, no na gymnáziu. Známky sú fajn, takže aj tieto dva posledné týždne sa môžem ulievať, tak ako dva predošlé, ale ani nechcem pomyslieť na to, koľko toho vymeškám. Aj keď teraz mnohých iba skúšajú.“
Zmĺkla som a bez ostychu som si ho premeriavala. Nestáva sa často, že sa vo vlaku dám do reči s cudzími ľuďmi, ale mojím zvykom bolo vždy si ich obhliadnuť a zhodnotiť. Niekedy sa mi v rámci hodnotenia začali v hlave rozvíjať neuveriteľné príbehy, ktoré títo ľudia možno zažili. Táto činnosť vytláča nudu a je príjemná. Mužove hnedé kučeravé vlasy stáli na všetky strany a zjavne si ich nechal narásť dlhšie. Iste celý život bol mierne na okraji spoločnosti a považovali ho za čudáka. Nie úplne, no iste aspoň kúsok. No... ale toto nebudem radšej rozoberať, pretože ten pocit sama dobre poznám. Oblečený do drahých vecí, napriek tomu strašne nevkusne, pôsobil, že chce urobiť dojem. My sme nikdy neoplývali peniazmi, no vždy som sa vedela oháknuť s vkusom, ten cit mi nechýbal. Chudák. Ale tí bohatí sú zväčša trapkovia. Iste nie je jediný taký na svete. Vchádzali sme do hlavného mesta. Začala som si zbierať veci a baliť všetko porozhadzované. Nebolo toho veľa, keďže väčšinu cesty som spala. Ako vešiak so všetkou batožinou som sa vyteperila z kupé a došla k dverám. Vlak spomaľoval až zastal a zotrvačná energia do všetkých stojacich sotila. Zatackali sa a začali vystupovať. Zoskočila som a kráčala som po peróne. Keď som sa obzrela, môj neurotický cestujúci mi mával z okna. Tiež som mu zakývala. Iste vystúpi v inej časti mesta. Zastala som. Predo mnou sa rozprestierala hlavná stanica. Za chrbtom mi ležalo ešte niekoľko párov koľají a na dohľad sa hemžilo mnoho autobusov na centrálnom nástupišti.
„Hm, pol siedmej. Mám tri hodiny v rátane cesty, aby som sa kúsok túlala po okolí. Ale najprv sa pôjdem najesť.“ Poslúchla som môj škvŕkajúci žalúdok. Pobrala som sa ulicou, ktorá sa mi pozdávala najviac a hľadala som nejaké stravné zariadenie, ktoré by mi vyhovovalo. Hotdogy ani hamburgery sa mi nepozdávali, no až mi srdce poskočilo, keď moje oči zahliadli vegetariánsku samoobslužnú reštiku. Voľakedy aj v našom meste bola taká, no zrušili ju, pretože zdravý životný štýl ešte nebol trendy. Vošla som dnu. Miestnosť bola rozdelená na dve časti. V pravo stáli štyri trojuholníkové stoly so stoličkami a priestor vľavo bol prehradený železnými nerezovými zábranami. Prešla som jednou chodbičkou a vzala som si priehľadnú nádobku vyrobenú z recyklovateľného plastu. Aspoň tak to stálo zdôraznené na tabuľke visiacej na stene. V strede voľného priestoru stál stojan na nerezové vaničky. V každej z nich ležalo niečo iné. Nabrala som si kukuricu, zemiakové krokety, tofu, hranolky a rôzne iné vegetariánske dobroty. Keď som už dvakrát obišla stojan, pokračovala som v ceste pomedzi zábrany. Zatvorila som škatuľku vrchnákom a na konci cesty som natrafila – ako inak – na pokladňu. Pokladník sa na mňa milo usmial. Stál za kasou, vychudnutý – kosť a koža, čierne vlasy mu odstávali kade-tade a čierne oči odrážali taký istý úsmev, aký mu poihrával na perách. Ach, Bože – pomyslela som si – aký roztomilo vyzerajúci chlapček. Zhlboka som si vzdychla. Sadla som si a otvorila jedlo. Sedela som jediná. Plastovou vidličkou som sa špárala v kukurici a vložila som si zemiakovú kroketu do úst. Odrazu si ku mne prisadol pohľadný pokladník.
„Ešte je priskoro, aby ľudia chodili, oni prídu na raňajky kúsok neskôr, o takých dvadsať minút. A som si istý, že samej sa vám nebude jesť práve najlepšie.“
Ten jeho úsmev bol taký odzbrojujúci, že až môj nožík v opasku – vždy pripravený na akciu – zvädol.
„To je v poriadku. Keď už ideme tak dôverne spolu raňajkovať, mohli by sme si tykať. A ďakujem. Bude to milé, keď nebudem jesť sama. Zväčša som raňajkovala so súrodencami a samej by mi bolo smutno.“
„Prečo si si tak ťažko vzdychla, keď si mi platila, hm?“
„Ále,“ usmiala som sa. Nemienila som mu povedať, na čo som v skutočnosti myslela.
„Prišlo mi ľúto, že tu nebývam. Tak by som tu mohla chodiť každý deň na skoré raňajky a mohla by som sa vždycky na teba dívať...“
Zapýril sa. Šibalsky som sa usmiala a začala som jesť, aby som mu dožičila čas potrebný na prekonanie rozpakov.
„Takže ty tu nebývaš, čo?“
„No, bohužiaľ, nie. Prišla som po kamoša. Teraz nastal zvrat v mojom živote, je trošku zaujímavejší a potrebujem jeho pomoc.“
„Akú pomoc?“
„To... je dosť zložité, ale v podstate nemám kde bývať a potrebujem niekoho, kto ma podrží. A najväčší háčik je v tom, že to nesmie byť blízka osoba či rodina, pretože by som ohrozila ich bezpečnosť.“
„Znie to záhadne ako z detektívky...“
Nevedela som, čo na to povedať. Asi ani on. Pozeral sa do stola a ja do jedla. Keď som zdvihla pohľad, urobil to i on a naše oči sa stretli. Hoci to znie ako klišé, nebolo to nič iskrivé. Obaja sme sa rýchlo pozreli hanblivo dole a ja som bola šťastná. Napriek tomu, že ma naháňali voľajakí grázli, že som nemala kde bývať a nemala som nikoho, na koho by som sa mohla spoľahnúť, moje vnútro sa zaplavilo šťastím. A prečo? Hoci som sa ocitla v strašnej situácii, dokázala som zažiť niečo také nevinné a krásne ako túto zvláštnu vzájomnú náklonnosť.
„Ak by si potrebovala pomoc, tak sa mi ozvi. Alebo príď na včasné raňajky. Som tu každé ráno. Ale teraz to asi nepotrebuješ, keďže si tu prišla za priateľom.“
„Nie, nie je to priateľ, iba dosť vzdialený známy. O tri hodiny nám ide vlak späť. Ale ešte neviem, či sa s ním pohodnem. Ďakujem za ponuku. Aspoň budem vždy vedieť, že sa mám na koho obrátiť, aj keď to už bude vyzerať nevyriešiteľne.“ Vzala som do ruky vizitku. V skutočnosti to bola reklama, pútač reštaurácie a vzadu, na prázdnom mieste, trónilo perom napísané číslo mobilného telefónu. Vložila som si ju do peňaženky, krabičku so zvyšným jedlom som zatvorila a odložila do tašky. Jeden pohľad na presklené dvere na presvedčil, že je čas ísť. Podala som mu ruku a usmiala sa.
„Ďakujem za skvelé raňajky. Ver, že sa ešte uvidíme.“ Chcela som ho pobozkať na líce, no práve vtedy kúsok pootočil hlavu a tak som svoje pery priložila veľmi blízko tých jeho. Obaja prekvapení sme sa odtrhli a ja som rýchlo upaľovala preč, pretože pri našom „bozku“ vošiel do vegetariána prvý ranný návštevník. Minula som sa s ním vo dverách. Keď som vyšla na ulicu, cez sklené dvere som videla chlapca. Usmieval sa a pozeral na zákazníka. No úsmev nepatril jemu. Tajomný a skrývajúci voľačo s veľkou cenou. Bozk. Odrazu aj pohľad. Úsmev skrývajúci tajomstvo, ale aj radosť. Rýchlo som odvrátila tvár a kráčala do mesta. S plným bruchom som sa zastavila na námestí. Vôbec nepôsobilo ospanlivo, pretože o pol ôsmej sa už žiaci a študenti náhlia do školy a dospelí naháňajú svoje povinnosti. Sadla som si na lavičku v kolónii stromov. V strede čvachtala malá fontánka a osviežovala oťažievajúci, definitívne letný vzduch. Napriek dosť skorej rannej hodine už slniečko ľahučko pripekalo. Až som si musela presadnúť na ďalšiu lavičku hovejúcu v tieni veľkého duba. Prisahala som si, že nebudem myslieť na rodinu, pretože ihneď mi prišlo clivo a slzy sa mi tisli do očí. Nechcela som prepuknúť do neutíchajúceho plaču, pretože by mi oslabil pozornosť a zároveň pritiahlo všetky okolité pohľady. Radšej to budem uzatvárať v sebe a budem pokrytecky veselá, akoby som mala neustále rumázgať. Užívala som si doteraz nevídanú voľnosť (so všetkými jej kladmi i zápormi) neberúc na vedomie strach a vyhrievala som sa v ovzduší príjemnej atmosféry. Kúsok som sa poprechádzala po meste a vybrala sa späť na železničnú stanicu. Dorazila som akurát o pol desiatej. V staničnej hale som sa usadila medzi vaky na lavičku s perfektným výhľadom na hlavný vchod. (Svoje haraburdy som mala v úschovni batožiny, kým som sa tárala po meste.) Čakala som, kým príde. Mohol prísť hocikedy, aj pár minút pred odchodom, pretože si nemusel kupovať cestovný lístok.
Keď sa konečne zjavil vo dverách, ostávalo ešte desať minút, niesol veľký ruksak a našťastie, šiel sám. Toho som sa bála asi najviac. Že nebude sám. Pristúpila som k nemu.
„Čau.“ Nezbadal ma hneď a ostal dosť prekvapený, keď ma uvidel o pár hodín skôr ako čakal. „Dúfam, že ti neprekáža, že budeš cestovať so mnou. Mám jeden návrh. Poďme na IC. Príde o pár minút neskôr ako rýchlik, ktorým si chcel ísť a doma budeme o hodinu skôr. Okrem toho nie je povinne miestenkový, takže nebudú problémy. Vo vlaku ti vysvetlím, čo chcem. Vieš, potrebujem pomoc. Ak by som mohla, požiadam niekoho iného, ale to, žiaľbohu, nejde.“
„Aspoň nebudem cestovať sám.“ Hlesol to jediné.
Stručne som mu vysvetlila situáciu. Povedal, že uňho môžem ostať tak nanajvýš pár nocí. Celý čas budem musieť trčať v jeho izbe. Inak to nejde. Pretože to je jediné miesto, kde má prístup iba on. A jeho brat. Jasné, že udrží tajomstvo. Ale čo potom? Nepôjde to tak dlho. Ľahla som si na sedadlá. Nado mnou na polici ležali vaky. Jeho vysoká postava sedela oproti. Tmavé vlasy mu zanovito stáli a v modrozelených očiach, inokedy veselých, mu bolo vidieť únavu. Uškrnul sa. Ach, Bože, odpusť mi, ale nenávidela som, keď sa tak na mňa uškŕňal. (Pretože nemám rada, ak sa vytrhnem spod vlastnej kontroly.) Nemali sme až taký dobrý vzťah, aby mi odhaľoval zuby. Tkvelo v ňom niečo zlé, zákerné a škodoradostné, aj keď to dobre kryl. Tiež som sa pokrytecky milo zaškľabila. Celú cestu sme sa iba občas rozprávali o nepodstatných veciach. Inokedy sme mlčali. Pešo sme zašli k nim. Pred jeho bytom som si zložila veci. Šepkal:
„Oco bude isto spať po nočnej a mater bude ešte v robote, takže by to malo ísť.“
Zamračila som sa. Vedela som, že nenávidí svojich rodičov. Preto som si bola istá, že do ich bytu ma neberie preto, že som to ja, ale aby ukázal pohŕdavosť voči rodičovskej autorite rovno pod ich nosom. Potichu sme sa vkradli do ich bytu a ja som si zložila veci do jedného kúta. Nemalo zmysel otvárať to, ale už som sa chcela prezliecť a osprchovať.
„Pôjdeme spolu večer, keď mama odíde na služobku. Len oco bude doma a toho oklamem ľahko.“
Náhle nastalo obdobie veľkej zábavy. Iba som sedela alebo ležala na posteli v ich izbe a zízala som, ako sedí v izbe a robí si úlohy či čumí na mihajúcu sa obrazovku počítača. Prišiel aj jeho brat, ktorému iba povedal, že to nie je tak ako by sa mohlo zdať a nech drží hubu. On iba súhlasil (pritom sa tváril tak, že jeho názor je úplne iný, ale v skutočnosti mu na tom nezáleží) a vytratil sa von. Jeho „mater“ prišla domov, vtedy ju odišiel „privítať“ a hneď sa s ňou rozlúčil, pretože po polhodine aj tak odišla na služobnú cestu. Nič podozrivé si nevšimla. Jeho otec vstal a svoju prítomnosť dával dosť hlučne najavo rachotom v kuchyni a potom nahlas pustenou telkou. Pomyslela som si, že mu takúto rodinu nezávidím. I keď... vždy lepšie, ako žiadnu nemať, všakže, trpko sa mi votrelo do mysle. Radšej som si pustila moju obľúbenú hudbu. Večer povedal, že sa treba ísť osprchovať. Dal mi uteráky, vzala som si čistú bielizeň a počula som ako išiel ku tatkovi.
„Dnes budem v kúpeľni o čosi dlhšie, pretože som mal dosť blbý deň a ešte sa mám veľa učiť, takže si chcem oddýchnuť.“ Kým otca informoval, ja som sa prešmykla do kúpeľne.
„Vieš, hoci je to lákavé (to som sa tvárila maximálne ironicky), ale ... si si istý?“ a aj kyslo.
„Ani ja nie som nadšený, ale máš lepšie riešenie?“ zatváril sa surovo. Z jeho tónu v hlase mi bolo jasné, že jeho dokonalá anglická uhladenosť sa rozplýva dostratena. „Takže, dámy majú prednosť. Nech sa páči.“ Sadol si na práčku a začal ma ignorovať. Vošla som oblečená do sprchovacieho kúta a s mliečnym, ledva priesvitným sklom a zhodila som šatstvo. Uložila som ho na kôpku vedľa radiátora. Spustila som vodu. Príjemne teplá stekala po mojej hladkej koži, no vôbec ma netešila ako zvyčajne. Pomyslenie naňho, sediaceho na práčke, ma absolútne znechucovalo. Čistučká som sa celá zabalila do uterákov. Keď ma zbadal, protivne sa na mňa usmial. Nechápala som. Kým sme boli spolu na plese, dokázal pokrytčiť až do rána. Tak prečo aj nie teraz? Kým sa osprchoval, ja som sa prezliekla do bielizne. S mokrými vlasmi vykukol z kúpeľne. Spolu sme sa prešmykli späť do izby. Na stoličke pri počítači sedel jeho brat. Spustil:
„Ešte stále to nie je všetko tak ako to vyzerá? O tom ma už, braček, ťažko presvedčíš.“ A protivne sa uškrnul. Tak akože – nemám ťa rád. No, ale aspoň vidno, že to majú v rodine.
„No jasné. A sprcha by šla dnes štyrikrát, i keď sme doma iba traja, však?!“ Zazerali na seba. Vôbec nebola pravda, čo tvrdil otcovi, pretože školské veci mal zbalené v taške a už sa zjavne nemienil učiť. Iba zabalený v uteráku, ktorý mu visel na bedrách, s mokrou hlavou, odkiaľ mu zbiehali kvapky vody na hrudník a chrbát s celkom slušne vypracovanými svalmi sa dal do úpravy svojej postele. Vytiahol spodok a matrac roztvoril. Vznikla temer manželská posteľ.
„Vyzerá to tak, že sa budeme deliť o postieľku.“ Ďalší protivný úsmev. Bože, prečo mu v tom nebrániš?!

Keď sme si už ľahli spať, uložila som sa na kraj postele. Áno, voľakedy sa mi dosť páčil, no teraz sa mi protivil. Ležala som a rozmýšľala som o hlúpostiach. Nemohla som zaspať. Je to vôbec možné? Len pred dvoma dňami, je tomu iba 48 hodín a vtedy som mala ešte celú rodinu a všetko... Ticho narušilo chrápanie ozývajúce sa z druhej strany izby. Asi čakal len na to. Ležala som zakrytá iba tenkou dekou, pretože počas letných mesiacov nemôžem paplón zniesť. Začula som pohyb posteľnej bielizne za chrbtom. Matrac sa kúsok preliačil. Ani som sa nepohla.
„Pamätáš na ten večer v diskotékovom bare?“ zašepkal mi do ucha a prilepil sa mi na chrbát. Ruku mi položil na brucho. Pocítila som zvláštnu zmes strachu, zlosti a vzrušenia z neočakávanej situácie. Jasné, že som si spomínala. Môj prvý bozk v živote. Koniec septembra, ovzdušie vzrušujúco chladno-teplé, neskorá noc, ocko napajedený, kde som... Bola to čarovná noc. No keď ma pobozkal, nič som necítila. Nevedela som, či to tak malo byť alebo nie, ale teraz viem, že nie. Pretože keď mi dal prvý bozk môj terajší priateľ, bolo to nádherné. Nedá sa to opísať. Na celom tele som cítila chvenie. Ako sa ku mne približoval a ja som nevedela, čo mám robiť. Pevne ma chytil za ramená, aby utíšil nedočkavú nesmelosť a uhasil tú horúčavu. On mi pomohol zdolať mnohé prekážky. Je strašné, že nemôžeme byť spolu. Túžim po ňom, aby ma objal, no viem, že by som mohla ohroziť jeho život.
„Tak pamätáš?“
„Možno som už zabudla...“
Ale to som asi nemala povedať, pretože ak človek niečo zabudne...
„Mám ti to pripomenúť?!“
Chytil ma za plece a zatlačil ma na chrbát. Možnože som nebola bezbranná, no pre mňa nastala beznádejná situácia. Som v jeho byte, všetky veci mám tu naskladané, som uňho v posteli. Jeho rodičia (teda otec) o mne nevedia. Pocit bezmocnosti mi bránil kričať i bojovať, hoci o zlej fyzickej forme nemožno ani pochybovať v mojom prípade. Hlúpa situácia. Deku stiahol z môjho tela a hodil ju na koberec. Bolo to ešte horšie, ako by sa mohlo zdať, pretože som mala oblečené jeho pyžamo. Trval na tom, čo bolo dosť podivné. Že vraj nech sa neprehrabujem zbytočne vo svojich veciach. Presne poznal každý záhyb nočnej blúzy, každý gombík, každú nitku. Okrem toho som mala už iba nohavičky. Jeho pravé koleno sa prenieslo vo vzduchu ponad moje nohy. Posunul ma kúsok viac do stredu postele, pretože som ležala príliš na kraji. Stojac na kolenách mal nado mnou moc. Inokedy by ma to dráždilo a vzrušovalo, no v takomto rozpoložení som mala skôr strach. Išlo do tuhého. Vedela som, že to myslel vážne.
„Radšej mi to nepripomínaj a aj ty na to zabudni. Teraz sa staraj o Patríciu.“
„S ňou mi ide o vzťah. No medzi nami pôsobí chémia... necítiš?“
„Nebuď protivný. Na jej mieste sa na teba vykašlem.“
Čím ďalej, tým viac sa približoval. Hneval sa. Nevidela som, no cítila som to. Predstavila som si, ako zvláštne to musí vyzerať. Ležím na chrbte, strach v očiach. Nado mnou chlapec, obkročmo na všetkých štyroch, maska zlosti mu zakrýva tvár.
„No tak?! Na čo čakáš?“ už som nevydržala. V podstate to bol môj štýl provokovať. „Stratil si odvahu?“ Náhle som sa cítila neuveriteľne, až prehnane odvážna, snáď som zašla priďaleko. Odrazu rukami chytil moje zápästia a pritlačil ich k posteli. Nohami znehybnil celú spodnú časť môjho tela a na tvári som pocítila jeho dych. Po ramenách a chrbte mi behal mráz. Jeho pery sa dotkli mojich. Pobozkal ma. V tej chvíli som radšej nemyslela na môjho priateľa. Asi by ho poriadne zbil. Musela som na seba. Pred niekoľkými mesiacmi by som i dušu zapredala, len aby ma pobozkal. No teraz... jednoznačne to bolo zvláštne. Dotyk jeho pier ma mrazil a zároveň sálal veľké množstvo tepla. Neviem vyjadriť svoje pocity. No jedným som si istá; nepáčilo sa mi to. Keď odtiahol svoje pery od mojich, vedela som, že sa usmial.
„Ty ma vážne prekvapuješ. Čakal som vášnivý odpor.“
Náhle mi v hlave skrsol nápad, ktorý som spontánne vykonala. Zdvihla som hlavu a vrátila som mu bozk. Horlivo pochopil, čo som mu naznačila a jeho zovretie povolilo. Sama sebe som bola v tom okamihu hnusná. Vyvliekla som sa spod neho, kľakla som si na kraj postele a zvalila ho na chrbát. Poddajne sa nechal a ľahol si prekvapený, nič nepovedal, ani sa nepohol. Cítila som napätie. Obkročmo som si naňho sadla. Napätie povolilo. Zohla som sa k nemu, začala ho bozkávať a ruky som strčila pod tričko. Začala som ho vyzliekať. Moje pery zaútočili na jeho ucho, čo ho úplne zložilo. Keď som už vedela, že môžem, dlhé nechty som zažala do ramien a presne v tej chvíli sa moje zuby vnorili do mäkkej chrupky ucha. Dlhé nechty mu spôsobili na ramenách prerušované škrabance. Asi chcel vykríknuť, no iba ma zo seba zhodil a opäť ma chytil za zápästia. Hoci som nečakala zlepšenie situácie, dostala som sa do ešte horšej. Ale predsa len niečo som z toho mala. Ublížila som mu.
„Ty si ale potvora! Ako mačka.“
„Začal si ty, keď si mi chcel zviazať labky.“ Nevedela som, ako sa z tejto situácie dostanem. Ako dodatok som ešte aj zavrčala. Náhle a nečakane sa začal smiať. Iba som nemo a prekvapene pleštila oči do tmy. Zdvihol sa a na kolenách sa nado mnou smejúc týčil. Odrazu prestal. Zrejme si uvedomil, že by mohol pobudiť ostatných. Jeho brat prestal chrápať, no nezobudil sa. Po chvíli ticha ako v hrobke som cítila, ako sa jeho dlane opreli o matrac pri mojich ušiach.
„Nečakal som toľkú srandu.“
„Veď celý život je iba žart.“
„No nehovor...“
„A práve smrť sa nám smeje do očí naposledy.“
„Koľkoto duchaplnosti... A ja som si myslel, že ťa poznám.“
„Ty si ma nikdy nepoznal.“ Asi to znelo dosť znechutene. Zjavne vôbec netušil, že sa mi páčil.
„Čo tým myslíš? Veď sa poznáme temer rok. No ty si príliš tajomná. Nikdy nič nepovieš o sebe, len sa uškieraš. Ale vieš čo? Chcem ťa.“ Znovu sa ku mne sklonil, aby ma pobozkal.
„Héj!“ konečne voľné ruky som položila na jeho plecia a odtisla ho. Natiahol sa a zapálil nočnú lampu. Mal odhalenú hruď a na ramenách sa mu črtali dlhé škrabance.
„Vari sa ti nepáčim?!“
„Asi ti treba ozrejmiť, že priateľa nemám iba na parádu. A okrem toho – iba si sa mi páčil. Teraz už nie.“
„Tvoje nie je strašne vzrušujúce...“ zašepkal a sťahoval mi tričko. Bolo jeho, široké a vyzliekalo sa veľmi ľahko, i keď som tomu chcela zabrániť. Náhle som sa ocitla temer úplne nahá. Istým spôsobom ma to zvrátene vzrušovalo. Dlaňami som si zakryla prsia a škaredo som naňho pozrela.
„Ó, ty sa nám nebodaj hanbíš...“ vysmieval sa s drzým tónom v hlase. Zavrela som oči.
„Nechcem ťa. Ihneď prestaň.“
Neodpovedal. Namiesto toho som zacítila jeho prsty na bruchu. Šteklilo to. Pohyboval ich stále vyššie a vyššie. Ľavú ruku mi vytisol tou svojou. Otvorila som oči a zamračila sa. Voľnou rukou som plesla po tej jeho a natiahla som sa za tričkom. Zakryla som odhalenú hruď a zatvárila sa prísne.
„Čo vlastne chceš?“
Zhodila som ho zo seba a obliekla som si tričko.
„Myslím, že je čas ísť spať. Ako ináč vstaneš zajtra do školy?“
„Zajtra ešte nejdem do školy. Nechce sa mi, nie som dosť naučený a aspoň sa ešte ulejem kým môžem.“
„To je fajn. Aspoň ma zajtra odprevadíš.“
„Kam?“
„Preč.“
„Ale kam pôjdeš?“
„Neviem. Zajtra sa rozhodnem.“
Vliezol pod perinu a ľahol si. Uľavilo sa mi.
V tú noc som mala strašne nepokojný spánok. Skoro ráno som sa zobudila, keď jeho otec odchádzal do práce. Potom som už nemohla spať. Len čo sa za ním zatvorili dvere, vyliezla som z postele a umyla si tvár. Sadla som si k oknu a pozerala ako sa z ranného oparu vytráca aj posledný náznak šera a ako šialené vtáčiky na stromoch vrieskajú všetkými svojimi melódiami. Nádherné ráno, len čo je pravda. Mysľou som lietala kade-tade. Otvorila som okno a nadýchla sa ranného sviežeho vzduchu voňajúceho letom.
Jeho brat odišiel do školy a tak sme ostali v byte sami. Prebudil sa až o deviatej. Často sa čudujem takým ľuďom, pretože ak vstanem takto neskoro, považujem ráno za premárnené. Keď sa vytackal z postele, moje veci už ležali na koberci pobalené a ja som sa vystrojila tak, aby som mohla ihneď odísť. Zdalo sa mi to celé divné. Vôbec som nemala slov. Nevedela som, čo mám povedať. Nemali sme o čom rozprávať. Aká irónia. Spolu sme sa naraňajkovali a koniec - koncov som sa rozhodla odísť čo najskôr. Vyšla som pred dvere.
„A pozdrav priateľku...“ usmiala som sa a provokačne som sa k nemu naklonila letmo ho pobozkajúc na pery. Otočila som sa a už ma nebolo. Opäť som sa vracala pešo do mesta. Neďaleko môjho domu som sa zastavila v supermarkete a nakúpila som obživu v podobe musli tyčiniek, kukuričných lupienkov, minerálky, syra, ovocia, zeleniny a podobných jedál. Neodpustila som si ani zopár sladkostí. Obišla som náš dom i železničnú stanicu. Prešla som pod podjazd a niekoľko minút som kráčala po strmom zanedbanom chodníčku, vedúcom na malý vŕšok. Rozliehal sa severne od mesta a pokrýval ho riedky les s krovinnou húštinou. Cestou lesom som zízala na stromy. Často som tu chodievala s najlepšou kamarátkou. Celkom dobre som to tu poznala. Zastavila som sa na mieste, kde nebolo vidieť z chodníka a kde som sa mohla pokojne usalašiť bezo strachu, že by ma mohol niekto odhaliť. Vaky som poskrývala do hustých kríkov a prezliekla som sa do plaviek. Natretá krémom na opaľovanie som sa pustila do knižky ležiac v hravých lúčoch slnka. Už dávno som tak pokojne neoddychovala. Tieseň som odložila nabok a užívala som si. Večer som sa najedla a našla si teplé miestočko. V kríkoch som si urobila hniezdo z oblečenia. V rámci ochrany svojej mysle pred utkvelými predstavami o príšerách a vrahoch potulujúcich sa po lese som sa snažila zaspať už za šera. Tomu, že o desiatej som už spala, som vďačila predošlej noci, keď som sa vôbec nevyspala.
Do ranného súmraku ma zobudili trilkujúce vtáčiky. Vyšla som z kríkov a striasla som sa od zimy. Celé moje hniezdo som si preniesla na trávnatý svah. Igelitovú tašku s „jedlom“ (včera zadováženým) som si položila k sebe a odpila som si z minerálky. Práve sa nebo chystalo na brieždenie. Uprela som oči na oblohu. Vľavo od mesta tvoriaceho obrysy obzoru vravela, že slnko chystá svit. Nádhera. Možno jeden z posledných v mojom živote. Sediac a dívajúc sa na oblohu som pomaly požierala zásoby. Samozrejme som toho nezjedla priveľa, aby mi zostalo čo najdlhšie. Predsa by som nemohla chodiť hore-dole každý deň, aby som mohla vôbec jesť. Pomyslela som na spolužiakov. O pár hodín načne tretí deň, čo nie som v škole prítomná z iných dôvodov ako je choroba. Moju neprítomnosť prežili možno šťastne, možno skúšaním a ja som zatiaľ prišla o rodinu. Pohľad sa mi zahmlil a obloha zružovela. Zopár obláčikov visiacich na nebi nadobudlo ostré cukríkovoružové obrysy a niekoľko minút vykuklo slniečko ponad obzor. Najprv ukázalo iba jedno očko, no osmelilo sa a zjavilo sa v plnej guľatej kráse. Hmm, čo by som celý deň robila... zase nuda. Vyzeralo to tak, že sa musím rozhodnúť, čo ďalej. Bolo potrebné urobiť nejaký razantný krok vpred, ktorý zmení celú situáciu. Všetko haraburdie som odtiahla späť do kríkov a vykročila som sviežo, no nie príliš rýchlo, s prehrávačom v ušiach, aby som sa nenudila. Malý výlet nezaškodí, a preto som sa rozhodla zájsť kúsok na západ, obhliadnuť si kaplnku, o ktorej voľakedy vravieval môj brat. Po pár kilákoch som narazila na zrúcaniny a neďaleko sa trblietala hladina miniatúrneho rybníčka v slnečnom kúpeli. Kým som skackala po troskách a rozbitých múroch , slnko nemilo pieklo. Z rybníka som sa osviežila (celá som doňho vošla aj s oblečením; to bola šou... toľko blata pokope) a vrátila sa späť. Po vyčerpávajúcej ceste som sa potichu zakradla ku kríkom. Niečo v nich šušťalo. Odhrnula som konáre a odhalila hrdzavohnedú veveričku ako pytliači v mojom vaku. Možno zacítila nejakú vôňu alebo len naňho náhodne narazila. Napriek tomu sa zjavne nenajedla, pretože zrejme nič nepovažovala za konzumovateľné. Iba narobila neporiadok. Bleskovo na mňa hodila pohľad a vyparila sa ako gáfor. Ešte aj bez úlovku. Na slnku som si vysušila mokré šaty a len tak som ležala. Rozmýšľala som nad nejakým dôvtipným riešením. Keďže mi nenapadlo nič geniálne, ostala mi iba jedna možnosť. S myšlienkami na ňu som sa pohrávala dlhšie, s takým riešením som flirtovala už od rána. Keď slnko zapadlo (niekedy medzi ôsmou a deviatou), bola som stotožnená s touto jedinou cestou osudu. Nastavila som si budík na pol jednu pre prípad, že by som zaspala, čo bolo dosť pravdepodobné a dojediac zvyšky cereálnej tyčinky a hrste kukuričných lupienkov som si ľahla do rovnakého hniezda ako večer predtým. Do uší mi doliehala nádherná hudba - súbor lesných zvukov ako šelestenie lístia a trávy v ľahkom vánku, švitorenie vtáčikov v hniezdach a lenivé bzučanie zaspávajúceho hmyzu i vytrvalých chrústov. Takmer som už spala, no niečo ma vyrušilo. Zvuk, ktorý tu nepatril. Cudzí. Zvuk nebol lesný, ale ľudský. A práve človek je najväčší nepriateľ. Zvieratá ani les neublížia, ak ich neprovokujeme. Dokázali by sme spolu žiť v dokonalej harmónii a symbióze. No človek je chamtivý škodca, ktorý nedáva iba berie. A zabíja. Nie... toto ma nemalo napadnúť... Tŕpla som a stuhnutá od hrôzy, ktorú som si sama privodila, som načúvala. Iste to neboli kroky iba jedného človeka. Dvoch až troch. Čo robia dvaja alebo traja ľudia počas letnej noci v lese? Brala som to veľmi optimisticky, žeby to snáď mohli byť i nejakí zaľúbenci. Alebo aj niekto na nočnej prechádzke. Niekoľko stoviek metrov odtiaľ je skupina domov či chát. Určite nemajú žiadne čierne úmysly... kroky a praskanie konárikov stíchlo. Ozval sa šepot a pišťanie. Odrazu mi bolo hneď jasné, čo sa deje. Nechýbalo veľa a rozosmiala by som sa. Iste sa tu niekde koná tínedžerský výjazd – chata – a pripití behajú po lese. Ozval sa beh a výskanie. Odľahlo mi, no na spanie už nebolo ani pomyslenia. Vykukla som. Už som bola zbalená a pripravená na cestu vlakom, no nevadilo by mi vyhodiť si ešte z kopýtka. Oba vaky som vzala na plecia a rozhodla som sa, že sa k nim pridám. Veď ak sú opití, jeden cudzinec navyše im nebude nijako prekážať. Hudba, dosť hlasná, mi ukázala cestu. Začula som ju, keď som nasledovala výskot. Tráva šuchotala a ohýbala sa pod mojimi stupajami, napätie vo mne rástlo. Kypela vo mne zvedavosť, čo sú to za ľudia. Keď som prišla po pár minútach ku chate a videla som skupinku ľudí pri nej, skoro ma urvalo. Stáli tam a rozprávali sa moji spolužiaci. Vôbec som si neuvedomila, že školské výlety sú v plnom prúde a práve dnes vypĺňal miesto v kalendári práve ten náš. Jeden z nich ma spozoroval a pribehol ku mne. Chlapec s olivovou pokožkou a vlasmi lieskovo orieškovej farby ma objal okolo pliec. Z jeho dychu som mohla vyčítať vražednú zmes tvrdého alkoholu.
„Čau, ty stará flákačka. Kde sa zase ulievaš?! To aj na výlet si sa vysrala?“
„Zabudla som. Bola som chorá a teraz som v kaši. Ale nebuď škrob a daj aj mne napiť. Na pár hodín by som sa tu mohla usalašiť, no potom musím padať.“
Nepýtal sa viac, len vytiahol fľašu plnú priezračného pitiva a podal mi ju. Chutilo to hnusne a pálilo to v krku. No vďaka tomu ubehla noc niekoľkonásobne rýchlejšie... veď to všetci poznáme, či nie? Nič som nerobila a zároveň všetko, kým ma nevtiahol späť do reality nepríjemný zvuk pípajúceho mobilu. Logla som si z krčahu plného silnej kávy a na chrbát som si vyložila vaky.
„Mládež, opúšťam vás. Majte sa a pozdravte triednu.“
Rýchlym krokom vyštartovali moje nohy smerom do staničnej haly, kde mi zvláštne chladný vzduch osviežil tvár. Spolužiakov som nechala opitých a moja myseľ sa radšej zaoberala škripotom kolies vlaku prichádzajúceho z východu. Ako v deja vú som nastúpila do rýchlika a našla si miesto. No bol to iný rýchlik. Kupé oplývalo inými farbami a aj inou vôňou, ak to môžem tak nazvať. Sedadlá objali moje telo masívnejšou a mäkšou stavbou. Okrem psa sú najlepší priatelia človeka aj posteľ a kniha, a keďže posteľ boja v tomto okamihu nad moje vymoženosti, vybalila som aspoň knihu. V matnom svetle vylievajúcom sa zo smutnej lampy som hľadela na čierne písmenká usporiadané na drsnom papieri. Zoskupovali sa do zahmlených kôpok. Nedokázala som sa sústrediť na význam slov a písmená sa menili na nerozlúštiteľné hieroglyfy. Tento stav som pripísala únave a alkoholu, preto som knihu zatvorila a ležiačky som si na ňu položila hlavu. Tvárila som sa, že ležím v posteli, i keď tá kniha nebola zas až taká pohodlná. Nočné vlaky bývajú temer prázdne a tak iba málo kupé obsadzovali ľudia. Položila som si otázku – čo môže človek robiť v noci vo vlaku? Nič. Takže idem spať. V rámci prevencie som zamkla dvere a pozakrývala sa oblečením.
Cez špinavú sklenú tabuľu presvitali drzé lúče slnka a pučili sa mi pod viečka. Ležala som a žmúrila som. Cítila som akoby moje telo podstúpilo v noci dlhú cestu v malej debničke 100 kilometrov po dravej rieke. Taká som bola dolámaná. Pohľad mi zablúdil na okná dverí. Za nimi sa mihol muž v spoločenskom oblečení čiernej farby so zjavnou potrebou vyprázdniť si močový mechúr. Nemám rada hajzle vo vlakoch. Nedali by sa nazvať toaletami ani v tom najlepšom pohľade so zapchaným nosom. Proste hajzle. Vždy sa vyhýbam ich používaniu, ak môžem. Ešte aj pred odchodom z chaty som sa uistila, že toto sociálne zariadenie nebudem na čas potrebovať. Zrak som upierala na sklo až dovtedy, kým sa muž nevracal. Šiel badateľne pomalšie a v jednom okamihu sa naše pohľady stretli. V jeho pohľade rezonovalo niečo autoritatívne. Akoby ma kontroloval. Nezamýšľala som sa nad tým ďalej, pretože som musela niečo iné. Pozrela som sa na hodinky. Tesne pred šiestou. Čas na raňajky a odchod. Hrabala som sa v jedle, čo mi ešte ostalo. Už to nebolo nič úžasné. Suchý celozrnný rožok som žula ako papier či lepenku (to je v podstate jedno), no potom som vypátrala ešte šťavnatú tyčinku a jablko v záhadne dobrom stave. Hľadiac na zabalené vaky som sa cítila šťastná, že som celú cestu prespala, lebo inak by som od nudy skapala. Ovešala som sa ako na vianočných nákupoch. Ubezpečujúc sa, že som nič nezabudla ma zadrhnutie vlaku vysotilo na chodbičku, kde som spozorovala pár sliedivých očí chlapa, čo šiel na budar pred polhodinou. Pod tlakom môjho pohľadu stiahol hlavu, akoby sa popálil. Vyhrnula som sa von mysliac na jedlo. Predsa len obschnuté kukuričné lupienky nie sú žiadna delikatesa. Vyskočila som bujaro z vlaku a obzerala som sa. Prešli len tri dni a ja som zase tu...lákalo ma chvíľu nechať zvoniť telefón peknému vegetariánovi, no radšej som stavila na absolútne prekvapenie. Ponúkal mi pomoc, takže snáď nežartoval. Cesta sa mi zdala strašne dlhá, pretože som horela nedočkavosťou. Zvláštne. Doteraz som žila monotónne a práve útek pred zabijakmi sa stal tým najväčším dobrodružstvom. Asi by som mala cítiť napätie a strach... hm. Ocitla som sa pred sklenými tabuľami môjho cieľa. Vankúšiky prstov som položila na chladné sklo a zatlačila. Dvere sa otvorili za tichého vrznutia pántov. Za stolmi nesedel nik a pri pokladni stál opäť ten istý vychrtlý chlapec s nádherným pohľadom a strapatými vlasmi. Na vrznutie sa obzrel a jeho tvár sa menila. Z unudeného výrazu cez prekvapený až po nadšene šťastný. Pery sa mu roztiahli do nádherného úsmevu a pootvorili sa, akoby nevedeli, čo majú povedať.
„Dúfam, že si ešte neoľutoval svoju ponuku.“
„Nie. No nečakal som, že sa tu objavíš tak skoro, ale o to som šťastnejší.“
„To je pokrytectvo. Ako môžeš byť taký šťastný, keď sa v skutočnosti ani nepoznáme. Zatiaľ máme na konte iba jedny spoločné raňajky.“
„To nie je pravda. To neboli IBA raňajky. Bolo to očarenie na prvý pohľad.“
„Dobre. Takže ma prichýliš?“
„Že vôbec váhaš. Po ničom inom netúžim. V celom okolí mi ťa budú chalani závidieť. Taká krásavica sa ťažko hľadá.“
„Fajn. Takže sa môžem zložiť, hej?“
Usmial sa a dvere zablokoval železným háčikom. Otvoril nenápadné dvere na druhej strane tvoriace so stenou rovnako farebnú súvislú rovinu. Odhalil drevené schodisko, ktorého každá latka odušu vŕzgala. Vnútri nad reštauráciou sa rozliehala nádherná drevená krajina, kráľovstvo dopoly lesné a odpoly ľudské. Drevitá vôňa mi sprvu intenzívne udrela do nosa, no ihneď môjmu čuchu veľmi lahodila.
„Táto posteľ je celá tvoja. Bývam tu sám, pretože moja teta, s ktorou som býval, už umrela a tak som jediný majiteľ tohto celého, zamestnávam iba jednu mladú ženu na pol úväzku, ktorá ťahá poobedia. Okrem nej mám kuchára, ktorý sa tiež občas uvedomí a pomáha mi s prípravou jedál ako krokety a hranolky a opečené tofu a... tak. To je všetko.“
„Čože? Veď si taký mladý... a celý tvoj život je iba reštaurácia? Zvláštne. Netúžiš po slobode? Nemáš pocit, že ťa to väzní a obmedzuje?“
„Občas áno. Ale ak veľmi túžim po oslobodení, požiadam rodičov, či by mi neurobili malú láskavosť a nezaskočili za mňa. Dá sa to zvládnuť. Idem dole.“ Zvrtol sa a už ho nebolo. Vdychovala som lahodnú vôňu lesa a popritom som uložila vaky k posteli. Ľahla som si na matrac a zavrela oči. Celé okolie som naplno vnímala vnútrom a zdalo sa mi, že sa mám fajn. Rozhodla som sa, že zídem dole, budem sedieť pri ňom a rozviniem náš vzťah do väčších rozmerov. Idúc po schodoch som začula vŕzgajúce pánty. Postavila som sa k dverám splývajúcimi so stenou a načúvala som. Nič. Kým som sa priplichtila k pokladni, všimla som si zákazníkov. Jeden rozkysnutý chlap už sedel, vyziabnutá žena s vlasmi vyzerajúcimi ako parochňa z konského chvosta sa zberala platiť a dvaja chlapi so sliedivými pohľadmi v slušnom oblečení sa nešikovne prehrabovali naberačkami v zelenine.
Sadla som si na stoličku a trpezlivo som pozorovala striedavo šikovnú prácu s peniazmi v jemných prstoch pokladníka a negramotné zaobchádzanie s naberačkami v tvrdých mohutných dlaniach. Niečo ma na tých chlapoch fascinovalo. Zaplatili za obrovské porcie a na pokladníkov úsmev iba nevrlo zavrčali. Každý z nich si sadol za iný stôl. Odrazu sa reštaurácia premenila na miesto, ktoré som nepoznala. Až po strop sa rozliehala hlasná vrava, okolo stojanov sa vrteli ľudia a hrabkali sa v jedle, takmer každé miesto bolo obsadené a pri pokladni sa tvoril rad. Nemám rada natlačené priestory, a preto som sa rozhodla rýchlo. Vyšla som hore a len tak som vyzrela von oknom. Uvidela som ulicu a dvoch odchádzajúcich chlapov v oblekoch. Asi odišli hneď ako som vyšla hore. Pučili do tých holých hláv zemiakové guľky a rozprávali sa. Ľahla som si na posteľ a písala som si do zošita. Okolo troch hodín som sa pasovala so svojimi spomienkami. Je ťažké písať. Ruka ma bolela a pero sa mi šmýkalo v spotenej ruke. Obdivujem spisovateľov, pretože ja som písala iba to, čo som naozaj zažila a šlo to ťažko. Spisovatelia si musia všetko vymýšľať. Podľa môjho názoru ich treba obdivovať. Keď som to už pre ten deň vzdala, hore nebolo, čo robiť a tak som sa vrátila do reštaurácie. Ten roztomilý strapatý chlapec zamykal dvere a všade ležalo ticho.
„Tu si! Čo si robila celý čas? Nenudila si sa?“
„Ani nie. Písala som si. Ale už som hladná...“
„Obslúž sa.“ Mrkol pohľadom na jedlo.
Keď som bola malá, občas sme chodili do takej reštaurácie, no vždy, keď sme tam šli, pre mňa to bol sviatok. Jedlo sa mi zdalo zábavné a tešila som sa, keď som sa snažila napchať do plastovej nádobky čo najviac kukurice a hranoliek.
Kým som si na sklený tanier nakladala dobroty, myslela som na toto sladké obdobie detstva, keď som nemala také veľké starosti. Počas obedňajšej prestávky sme šli obaja hore a ja som tam dojedala.
„Ako sa ti tu páči?“
„Skvele. Je tu pekne a pokojne. (Odložila som tanier na nočný stolík.) Hoci sa kúsok nudím, je to lepšie, ako ležať niekde u nás doma s priestrelom mozgu kúpajúc sa vo vlastnej krvi.“ Sadla som si na posteľ. Pozrel sa na mňa, na tvári sa mu zjavil šibalský výraz. „Hm... tá posteľ je nová, nikto ju nikdy nepoužíval a stojí mi tu už vyše roka. Myslím, že je čas ju odskúšať.“ Myslela som si, že viem, na čo myslí, no bála som sa. Nie naozaj. Iba tak.
„No len nevrav, že si tu nevodíš dievčatá...“
Uistil sa pohľadom, že dvere sú dobre zatvorené a kúsok neisto si ku mne prisadol. „Nie. Nevodím. Od smrti mojej tety pred pol druha rokom som sa s nikým ani len nebozkával. Takže môžeme?“ ani som nemukla. Iba som jemne pokynula hlavou na znak súhlasu a zatvorila som oči. Zdalo sa mi to iné ako pred tromi dňami. Vtedy to bolo násilné a surové. ((nie on, ale ten druhý)) Teraz nežné a roztomilo neisté. Ruku mi položil na plece a naše pery sa vlhko spojili. Akési zvláštne vzrušenie opanovalo moje telo. Doteraz v celom živote som sa bozkávala s dvoma chlapcami. No tento týždeň tiež s dvoma. Môj život sa neporovnateľne zrýchlil a viac si ho užívam, pretože príliš vnímam hrozbu smrti a myslím si, že nemám čo stratiť. Zatlačil zľahka moje rameno a tak som sa nechala prinútiť ľahnúť si na posteľ. Bilo z toho nežné a bojazlivé vzrušenie. Pretože sme sa najprv mali stať kamarátmi, ale tento krok sme preskočili kvôli časovej tiesni. Hoci ma bozkával a svojím telom zakrýval moje, na viac sa neodvážil. Príjemné však ubehne rýchlo. O pol hodiny bolo treba reštauráciu zase otvoriť. Piatky sa pracovalo kratšie ako iné dni a pomocníčka mala voľno. Pracovná doba sa krátila kvôli tomu, že v piatok chceli mať všetci voľno a ísť sa niekam zabávať. Veď aj strapatý čiernovlasý chlapec má právo na voľný piatkový večer. Poobedie som strávila veľmi príjemne ničnerobením. Zliezla som aj dole, aby som ujedala nadýchané krokety a súkromne si uťahovala zo zákazníkov, vyslovujúc narážky len do jeho uška. Spoločne sme sa z toho potom smiali.
Zamykal a pýtal sa ma, či nechcem ísť večer niekam von. Hlavné mesto je v piatok večer plné života. Jednoznačne som súhlasila, pretože pochybujem, že budem mať ešte príležitosť obhliadnuť si mesto so súkromným sprievodcom. Obliekol sa športovo ležérne a tak som ho odkopírovala. Ohodila som sa športovo s malým náznakom elegancie. Prv sme sa vybrali do kina na mysteriózny triler, pri ktorom mi mrazivo behali zimomriavky po chrbte od šteklivého adrenalínu v krvi, a preto som mu stískala ruku. Vytváralo to napätie. Keď sme sa rozprávali potom o jeho skrytom význame, strhla sa polemická debata. Pokračovali sme i v bare, kde sme si objednali pivá. Ulice sa len tak hemžili ľuďmi, držiacimi sa za ruky, mračiacimi sa, opitými...
Sedeli sme spolu pri stole a kecali sme. Čas mal vtedy obuté sedemmíľové čižmy. Z piva sa mi točilo v hlave a chcelo sa mi smiať. Preto sme radšej odišli. Obišli sme park. Hoci v ňom svietili svetlá, v noci je vstupovať do košatej zelene nebezpečné ako vojsť do levej klietky, keď je jej obyvateľ hladný. Sadli sme si na lavičku z dreva, namaľovanú na hnedo. Oprela som sa o chrbát, zavrela oči a do nosa mi vrážala vôňa noci obohatená tónom zelene a smogu. Objal ma okolo pásu. Obklopovala nás nádherná atmosféra večera skorého leta a v tráve zaznievalo cvrlikanie svrčkov. Pritúlili sme sa k sebe. Naše bozky vyjadrovali volanie mladosti a neodbytnú túžbu. Zašepkal: „Poďme do parku...“
Znamenalo to výzvu, ktorej treba čeliť alebo sa jej oddať. Nechala som sa viesť. Jeden trs kríkov vyzeral naozaj lákavo a tajomne. Pod vplyvom túžby a alkoholu človek nevie rozoznávať skutočnú realitu. Vidí iba tú svoju vlastnú. Chytil ma za ruku, sadol si na zem a ťahal ma k sebe. Poťapkal si po stehnách, aby som si sadla. Dal mi moc a mohla som urobiť, čo chcem, pretože rukami sa opieral o zem. Mohla by som mu dať facku alebo ho pobozkať. Nahla som sa k nemu, no v tom sme začuli praskot vetvičiek. Napli sme sluch, no nevaroval nás. BUM. Oboch nás privalilo mohutné telo. Asi chloroform alebo čosi také nám postrčili pod nos, pretože môj mozog náhle oslabol a ochabol. Pred očami sa mi zatemnilo. Nastal temný stav bezvedomia, plný tieňov, keď si človek neuvedomuje svoju existenciu a jej bezmocnosť.
Precitla som. Mozog mi akoby prešiel odšťavovačom. Celé telo som mala dobité. Poviazaná špagátmi som cítila za chrbtom čosi živé. Nahmatala som jeho ruku. Bála som sa otvoriť oči. Zovrel mi ju. Takže on už bol hore. Prekonala som strach (nič hrozné) a odhalila očné buľvy. Obaja otočení k sebe chrbtom sme sedeli zviazaní a trčali sme v priestore nejakej menšej dodávky alebo väčšieho auta. Vpredu na sedadlách sedeli dvaja chlapi. Tlmene sa rozprávali a z rádia sa vylieval nerozpoznateľný šum.
„Kde nás to vezú?“
„Ty si dobrá! Odkiaľ to mám vedieť? Viem len jedno. Títo dvaja boli dnes u nás na skoré raňajky. Iste ťa sledovali. Dobrých pár hodín sa už musíme viezť.“
„No nie. Som mŕtva. Požila som si päť dní dlhšie ako ostatní, ani som sa neopila ako som si sľúbila, že sa spijem, keď budem vedieť, že sa blíži môj koniec. A už je to tu. Bože, prečo ma tak nenávidíš?“
„Nezvaľuj to na Boha. Radšej sa sústreď na špagát a možno sa nám ho podarí spoločne uvoľniť.“
Minúty sa vliekli a my sme bojovali s tenkým lanom. V jednej zákrute sme sa náhle uvoľnili. Naša radosť však netrvala dlho. I ruky sme mali obaja zviazané, o nohách už ani nehovoriac.
„Ako sa dohodneme? Začnem ty alebo ja?“
„Spolupracuj a bude to rýchlo.“
Zubami som opatrne manévrovala. Ruky mal voľné a tak pre zmenu pomohol on mne. Zbaviť sa špagátov na nohách už bola malina. V duchu som ďakovala, že občas sme sa s bratom hrávali tak, že mi zviazal ruky a potom sa mi smial, akými všemožnými spôsobmi sa snažím rozviazať jeho krkolomné uzly. Skrýval sa v tom tréning. Sedeli sme pokojne a potichu. Trápili nás myšlienky. Nemohla som celý život unikať, však? To by som snáď už ani skutočne nežila. Polovicu života by mi pohltil strach a unikanie pred nebezpečenstvom. Každá radosť by bola iba polovičná, no strach a nešťastie dvojnásobné. Áno. Nastal čas konfrontácie a potreby čeliť osudu. Jednoducho sa musím s tými chlapíkmi porozprávať zoči-voči.
„Tvár sa, že sme zviazaní. A schovaj ten špagát... Hej, chlapci. Povedzte mi, prečo toto všetko je. Prečo ma štvete ako tú poslednú laň v lese. Há?!“
„Freya, drahá. (otočil sa spolujazdec) Seď na zadku a čuš. Náš šéf sa s tebou pozhovára, ak po tom tak veľmi túžiš.“
„Nie tak veľmi chcem. Ide tu o môj život. Je to to najdôležitejšie. Chcete ma zabiť, či nie?! Chcem iba vedieť dôvod.“
„Neboj sa, maličká. Bez vysvetlenia nezomrieš...“ drsne zatiahol šofér a obaja sa začali neohrabane rehotať. Po chrbte mi prešla srieň.
„Prepáč, že som ťa do toho zatiahla. Je mi to ľúto.“
„Bol som hlúpy.“ Utrúsil nahnevane a odtiahol sa. Sadol si k stene auta a hlavu si oprel o kolená. Vyzeral ako koncentrovaný zhluk nešťastia. Chápala som, prečo sa hnevá, no nebola to moja vina. Asi ma videli na železničnej stanici. Predtým nie, pretože by ma chytili už dávnejšie. Ach... teraz mi ostáva jediné. Rátať posledné minúty života. Alebo si ich poriadne užiť. Keďže nemám prostriedky, môžem iba rátať. Alebo na druhej strane, v aute sme dvaja, rozviazaní, chalan a baba... života si treba užiť. Nemôžem zomrieť taká nevinná aká som teraz. Musím to zmeniť. Štvornožky som preliezla k nemu a zašepkala som polohlasne. „Poďme si to rozdať...“
„Si hlúpa?!“
„Nie. Uvedom si. Ak to majú byť posledné minúty našich životov, tak si ich aspoň užime poriadne.“
Dlho rozmýšľal. Možno to boli iba sekundy, no vôbec sa mi to nezdalo tak krátko. Sekundová ručička sa akoby nechcela odlepiť z miesta a kým sa odlepila, prešiel dlhý čas. Každé jej tiknutie zabralo aspoň desať sekúnd. Tvár sa mu vyhladila.
„Asi to tak má byť...“
Nahol sa ku mne a chcel ma pobozkať. Nestihol, pretože auto prudko zabrzdilo. Chlapi spredu vyskočili a náhlivo otvorili zadné dvere. Vôbec nevyzerali prekvapene, keď videli, že sme rozviazaní. Strekli do vnútorného priestoru hmlu. Kúsok štípala v nose, ale inak nemala žiaden vplyv. Vytiahli nás z auta a niesli v náručí. Opäť sme boli v našom meste, kde som ešte pred vyše 24 hodinami žúrovala na chate. Okolie sa mi zdalo známe, no vôbec som nevedela rozlíšiť, kde presne sme. Vtedy mi došlo, čo bola tá hmla. Chlap vôbec nedával pozor, keď ma niesol. Chcela som sa vzoprieť a ujsť, ale telo ma nepočúvalo. Ako ochrnuté iba mŕtvo spočívalo v jeho náručí ako handrová bábika. Vošli sme do veľkej búdy. Steny bielené vápnom pripomínali továreň či sklad. V menšej miestnosti s dobrou akustikou nás oboch opäť zviazali a posadili na stoličky. Chlapi sa postavili každý do svojho kúta a čakali. Občas mi myklo rukou alebo nohou . A nielen mne. Začal sa nám vracať cit do končatín. Vtedy sa otvorili decentné biele dvere a vošiel tučný muž v čiernom. Napriek tomu, že vládlo prítmie, na očiach mu sedeli temné okuliare. Zašiel k jednému zo svojich mužov a pár minút si mrmlali. Občas som rozoznala slovo, no dokopy nedávali celistvý zmysel. Otočil sa a zložil si okuliare, aby lepšie videl.
„Moji chlapci mi povedali, že chceš vedieť dôvod tvojej smrti. Vieš, mohol by som vytiahnuť pištoľ, hlaveň ti priložiť k hlave a vystreliť ti mozog, no neurobím to. Medzi nami, v našom spoločenstve plníme posledné želanie pred smrťou. Takže pozorne počúvaj. Pred niečo vyše týždňom som sa rozprával so svojimi chlapmi o niečom tajnom. Zazrel som tvár dievčaťa. Načúvala a potom ušla. No zanechala stopu. Školský zošit. Vďaka nemu som ťa našiel. No musím ťa zabiť, pretože takto vieš priveľa. Tvoja rodina je mŕtva preto, lebo si im to mohla povedať. Chápeš Freya?“
„Čože? Môj zošit? Ale ja mám všetky svoje zošity doma. Už dva týždne som bola doma. Celý ten čas som ani päty z domu nevytiahla. Iba po úlohy som si chodila a v posledný deň som šla von. To nie je tak... ako ste ma to oslovili? Freya?“
„Si Freya, nie?“
„No, nie tak celkom. Aj áno, aj nie. Všetci ľudia ma volajú Freya, ale moje skutočné meno je Anastázia. A tak to mám napísané i na všetkých mojich zošitoch... Vy ste sa pomýlili. Urobili ste chybu...“
Chlap zbledol a ozelenel. Na lícach sa mu objavili hnedé fľaky. „Vy hlupáci, vypadnite!“ oboril sa na chlapov.
„Nie!“ skríkla som. „Ešte počkajte.“ Lebo kým hovoril on a potom i ja, môj mozog už naplno pracoval. Najprv ma napadlo, že moja rodina je mŕtva úplne zbytočne, no potom som si uvedomila, že na ľútosť nie je čas. Aj tak ich tým nezachránim. Každé slovo, ktoré teraz poviem, môže zmeniť môj osud. Mám ho pevne v rukách, no pohyb každého prsta neuvážene môže viesť k smrti, no i naopak.
„Mám nápad. Jeho poviažte a vezmite preč. Zaviažte mu oči a držte ho, no nič mu neurobte.“
Chlap s okuliarmi vo vrecku stál a pohľad upieral priamo do mojich očí. Ani som nežmurkla a držala som očný kontakt, aby to vyzeralo vierohodne. Čakal chvíľu, no potom pokynul hlavou. „Dobre. Berte ho.“
Nemohol tomu uveriť a zasyčal: „Ty slizká zradkyňa!“
No zavreli sa za ním dvere a ja s tučným chlapom sme osameli. V tme sa chlap vynímal na centovom múre. Vyzeral ako dôležitý človek, ale jeho charizma bola fuč, pretože ním otriasol jeho vlastný omyl. „Počúvam.“ Stroho a potichu vybrechol.
„Keďže viem málo, nemusíte ma zabiť. Neprinieslo by vám to osoh. Tú Freyu, o ktorej ste vraveli... poznám ju. Vaši chlapi ma vystriehli iste niekde v meste, kým som bola von s kamoškami, však? Študenti si už tak poctivo nepíšu na štítky zošitov, ako to bývalo voľakedy, nie? Teraz tam načmárajú nedbalo iba svoje krstné meno a myslia si, že je to v poriadku. A to vám sťažilo prácu. Ale zrazu niekto začuje meno Freya, ktoré je také zriedkavé... aká je potom pravdepodobnosť, že ste nerazili na nesprávnu? Temer nulová. No existuje. No tento predpoklad mohlo potvrdiť ešte niečo iné. Na matičnom úrade tohto mesta. Však? Ale takýto predpoklad bola najväčšia chyba. Mňa nik už od škôlky nenazýva Anastázia. Mám pre vás obchod. Iste... pre mňa bude výhodnejší, ale aj vy budete spokojný. Pustíte mňa i môjho priateľa. Samozrejme nikde nebudeme tárať. Ja vám za to poskytnem protislužbu. Ukážem vám tú správnu Freyu a vy si s ňou môžete robiť, čo chcete. A... (vyzeral, akoby to chcel do mňa napáliť) ... ešte bonus.“ Chlap sa tváril nedôverčivo. Usmiala som sa. „Zabili ste mi rodinu a teraz viem, že ste to boli vy. Mohla by som sa sťažovať, udať vás, ale to by bolo na prd. Umrela by som skôr, ako by som sa dostala z komisariátu domov. Nie. Nie som taká hlúpa. A práve to by sa vám zišlo. Som prefíkaná a vašim chlapom som unikala celý týždeň. Dokázala som sa im skryť i napriek tomu, že som spala, keď prišli. Možno má vaša organizácia vo vašich radoch iba mužských členov, no ja by som sa k vám rada pridala. Chcem pre vás pracovať. Ak sa vám ponúkam, nie je to málo. Hoci som po fyzickej stránke slabšia ako vaše gorily, viem mlčať i v tých najodpornejších podmienkach a som dosť prefíkaná. Tak? Čo poviete?“
Mlčal.
„Chápem, že odtiaľto už nie je kroku späť... teda, jeden poznám. Smrť.“
Chvíľu civel na centové steny, no potom začal: „Dievča. Inokedy by som povedal, že dobre. Prvý obchod – vyskúšam si ťa a potom uvidíme. Lenže v tvojom prípade je to iné. Máš pravdu, že si tu prvá ženská. Ak by som ťa nevzal, musel by som ťa zabiť. No to mi je ľúto, lebo máš dobré schopnosti. Dobre.“ Podišiel ku mne a podal mi ruku. „Súhlasím. Ale ak spravíš chybu, si vonku. Mŕtva. Jasné?!“
Odľahlo mi.
„Sme dohodnutí.“
„Ešte jedna vec. Mlčanie je ochrana tvojho života. Ak čo i len cekneš...“
„Odveziete ma k mojej najlepšej kamarátke? Som si istá, že viete, kde býva.“
Chlap sa usmial. Obaja sme vyšli. Predo dvermi stál muž, rozbehol sa a priviedol ďalšieho, držiaceho môjho kamoša. Veľký šéf pokynul hlavou a zaviedol nás k autu. On sám si sadol za volant. Do zadného priestoru som vošla ja i muž s chlapcom. Druhý si sadol na miesto spolujazdca. V tichosti sme sa viezli. On si ešte stále myslel, že som ho zradila, či čo. Pokojne sedel v pevnom zovretí orangutana v obleku. Chudák. Nik ho neinformoval, ako sa jeho situácia v priebehu niekoľkých desiatok minút zmenila. Oboch nás vysadili na okraji mesta za železnicou, kde bývala ona. Auto zmizlo ako gáfor. Rozviazala som mu nohy i ruky. Oči som nechala na záver. Ešteže stál pokojne. Odviazala som mu šatku a svetlo z vychádzajúceho slnka ho oslepilo. Pomaly ich otvoril. Chytil ma za ramená, poobzeral sa. Potriasol ma.
„Freya?! Čo sa stalo?“ opäť sa poobzeral. „Kde sú?“
„Ach... všetko sa zmenilo. Vzali ťa preč, tak ako som povedala, aby som ti zachránila kožu. Nič si nesmel počuť. Kvôli tomu. Ja som už zatratená, no žijem a preto sa ma nepýtaj; tým by si sa iba zničil. Len mi ver. Teraz ideme ku Kristíne. Moja najlepšia priateľka od základnej školy. Dúfam len, že ju nezobudíme veľmi nevrlú.“ Napadlo ma zazvoniť, no to by som pobudila celý dom. A rodičov som zobudiť nechcela. Chvíľu som sa bezradne obzerala, dostala som však nápad. Vytiahla som mobil a vytočila jej číslo. Čakala som v napätí. Našťastie ho mala zapnutý a tak jej začal zvoniť. Tút... tút... zvonil a zvonil.
„Haló?“ zašuškala rozospatým hlasom.
„Kristína, to som ja, Freya. Pusť ma dnu. Som pred vaším domom. Dobre?“
Chvíľu bolo ticho, kým sa jej mozog rozbehol a potom zložila. Po chvíľke vybehla z bieleho domu s tmavohnedou strechou a odomkla tmavohnedú bránku. Vpustila nás dnu a so strapatými vlasmi utekala späť do domu. Zvrela som bránku a viedla ho za ruku dnu. Tváril sa tak nechápavo ako Kristína. Vošla som na špičkách do domu a schodmi som sa dostala do Kristíninej izby. Sedela na posteli a uhládzala si vlasy. Už bola prezlečená.
„Kto je to?“ prižmúrila oči a pozerala na mňa, pričom nehanebne otŕčala naňho prst.
„Hej, máš pravdu... Kristína, toto je Patrik. Je z hlavného mesta. Vlastní vegetariánsku reštauráciu. Patrik, toto je Kristína. Už som ti o nej rozprávala. Neboj sa, iba v dobrom,“ hodila som pohľad na Kristínu, aby som ju ubezpečila. „Chris. Odkedy sme boli spolu v čajovni, veľa sa toho zmenilo. Všetko je v poriadku, i keď rodičia mi už neožili. A Patrika som spoznala, keď som šla po toho hlupáka. Nakoniec ma zradil, takže chvíľu som sa túlala neďaleko v lese, no potom som prišla za Patrikom. Už to bolo šialené, keď nás čapli v parku. No zvrtlo sa to.“ Keď som rozprávala o Patrikovi, mala na tvári taký šialený výraz.
„Freya, musím ti niečo povedať. Tvoj ocko je nažive.“
„ČO?!“
„Nie. Vážne. V nemocnici ho dali dokopy. Strela mu narušila iba zopár svalov a uviazla medzi orgánmi. Mal absolútne šťastie. No nechceli to nikomu povedať. Z vášho bytu ho odviezli pohrebákom a potajomky operovali. Už je skoro fit. Včera som ho bola pozrieť. Najprv som bola u polišov, ako to vybavujú. Celý váš byt je zapečatený a kriminalisti tam v kuse hľadajú nejaké odtlačky prstov a stopy po pušnom prachu. Mala by si za ním zájsť. Povedali mu, že ty jediná si nažive, no to tesne pred tým, ako som prišla ja. Bol celý bez seba.“
Rozjatrilo mi to rany. Rodinu som brala ako minulosť, snažila som sa im všetko odpustiť a zabudnúť. No je to ako zarezaná a zahojená trieska. Aby som sa vyliečila, kožu treba rozrezať a triesku vybrať. Človeku sa uľaví. Objala som Patrika.
„Kristínka, odkiaľ to ty všetko vieš???“
„Poznáš to... kto umí, ten umí a kto neumí, ten čumí,“ a usmiala sa. Nič by už neprezradila.
„Kedy sú návštevné hodiny?“
„Pre veľké návštevy iba dve hodinky poobede, ale myslím, že teba by pustili hocikedy. Fakticky si jediná, koho by pustili.“
„Dobre. Poobede... Patrik? Pôjdeme spolu, však?“
Usmial sa a ja som pocítila teplo vo vnútri. Odteraz budem žiť iba s ockom. Možno sa aj presťahujeme do iného mesta. Ach Bože... buď prídem o Chris, o Patrika, alebo o oboch. Ja som asi niekomu veľmi vážne ublížila, že ma Boh tak trestá... aj keď... ak sa stanem mafiánkou, budem asi musieť ostať tu. Takže aspoň Kristína mi ostane. Pretože Patrik sa iste nepresťahuje do takého zapadákova.
Doobeda sme šli na lúku, ktorá ležala za nemocnicou. Kristína bývala na okraji mesta za železnicou a ešte severnejšie ležala nemocnica. Hoci sme ich chladničku vybrakovali, cítili sme sa stále hladní. Kristína vyťahovala sladkosti z vaku, ale pomaly sa míňali. Na obed sme zašli späť ku Chris, všetci rozhorúčení od ležania na tom pekelnom slnku. Jej rodičia boli kúsok prekvapení, keď videli Patrika, no neprekážala im jeho prítomnosť.
Po obede som spolu s Patrikom šla do nemocnice s poliklinikou. Na pooperačnom sa ma pýtali množstvo kravín a potom ma poslali o poschodie nižšie. Bez komentára som sa dostala až do izby. Ocko obrátil hlavu, a keď ma zbadal, do očí mu vyhŕkli slzy. Pery sa mu roztiahli do radostného úsmevu.
„Ahoj, ocko. Myslela som, že som ostala sama. Bála som sa, čo bude ďalej. Kto sa o mňa postará a tak... veď vieš. Chcela by som ti predstaviť chlapca, ktorý ma prichýlil a bol so mnou, keď bolo najhoršie. Patrik. Býva v hlavnom meste a vlastní reštauráciu so zeleninkou. Páčilo by sa ti to. Raz ti poviem o celej mojej ceste. Bola napínavá a tajomná a so zvláštnym koncom, ktorý je vlastne začiatok niečoho nového.“ (čo sa ti iste nebude páčiť, všakže...) objala som tatíka a dávala som pozor, aby som mu neublížila. Kradmo som pozrela na Patrika a povedala: „Už idem preč, ale večer ešte prídem. Papa. Neboj sa o mňa.“
Chytila som ho za ruku a odišla som. Možno to bolo prirýchlo, no na ocka by to bolo priveľa, ak by som ho vyrušovala dlhšie. Bolo to na ňom vidieť.
Pche! Vystrábila som sa zo sračiek a mám sa o.k., no čo z toho? Som zatratená. Odsúdená k životu podsvetia. Ale... môžem si vyberať? Túto búdu som si v skutočnosti ušila sama na seba. Takže mi padne ako uliata.
Keď si to všetko spätne premietam v mysli, končí moje rozprávanie dosť happyendom. Veď žijem a mám sa dobre. A aj o džob mám postarané. No môže sa mať niekto lepšie? Nie. Asi nie. Nie naozaj. Ja si uvedomujem moje šťastie, pretože som zažila veľkú smolu (áno, a bola to poriadna smola) a to je moje najväčšie šťastie.
K večeru som sa šla prejsť a Patrika som nechala Kristíne. Jej dom sa stal mojím i Patrikovým dočasným sídlom, pretože inak by sme nemali kde bývať. Teda hlavne ja. On by sa mohol vrátiť, ale len zavolal svojej zamestnankyni a sľúbil jej mastnú výplatu, ak to vezme na pár dní zaňho. A cez víkend ostane zatvorená. Keď som sa tak prechádzala, nemocnica stála neďaleko a tak ma túžba vidieť ocka a sľub do nej zlákali. Stojac pri jeho posteli som skúmala jeho bledé spadnuté líca ozbíjané o krásu žiaľom a kosou dámy v čiernom.
„Freya? Zase si tu? Som rád. Ale čo máš s tým Patrikom? Vyzerá ako seriózny mladý muž.“
„Oci, asi ťa musím sklamať, ale Patrik odíde za svojou reštauráciou a my dvaja ostaneme sami, spolu a tu. Mám tu záväzky. A potom pôjdem na vysokú.“
Zvážnel. „Freya. Povedz mi, ako je možné, že nás chceli všetkých zabiť, policajti mi tu postávali vo dne v noci a zrazu je všetko v poriadku. Prečo?“